Autorka Petra Bolfová v článku „Demokratizačný proces Islandu v kontexte finančnej krízy“ popisuje udalosti a vývoj novej islandskej ústavy, kde svoju rolu hrali  občianske rady. V snahe o čo najľudovejší výsledok mali pôvodne ústavu navrhovať náhodne vyžrebovaní občania. Islanďania však napokon ústavnú radu volili z približne 500 občanov, ktorí sami prejavili záujem. Skupina 24 ľudí zo všetkých sfér občianskeho života napokon pripravila dokument, ku ktorému mohli Islanďania dávať svoje pripomienky cez internet.

Tu je podstatná časť článku z 18, apríl 2014:

Finančná kríza, ktorá priviedla malý ostrovný štát na pokraj krachu, viedla k veľkým politickým zmenám. „Kastrólová revolúcia“, počas ktorej občania búchaním na kuchynské potreby dali najavo svoju nespokojnosť, viedla v roku 2009 k pádu vlády a vypísaniu nových volieb. Tlak ľudu viedol aj k výzve na zmenu ústavy – tá súčasná totiž pochádza z roku 1944, keď Island získal nezávislosť od Dánska a od dánskej sa líši len nepatrne.

Obyvatelia požadovali vytvorenie novej ústavy, ktorá by obsahovala nové politické a morálne hodnoty s cieľom zabrániť opakovaniu sa situácie akou bola finančná kríza. Ústava mala byť zmenená po parlamentných voľbách v roku 2009, pretože práve Jóhann Sigurdardóttir viedla kampaň za celkovú revíziu ústavy. Premiérka zároveň žiadala, aby návrh ústavy ešte pred schválením prešiel referendom (Huďo, 2012). Bola zahájená totálna revízia ústavy. V júni 2010 parlament schválil zákon o Ústavodarnom zhromaždení (z angl. Act on a Constitutional Assembly). Na základe tohto aktu malo byť vytvorené Ústavodarné zhromaždenie, ktoré sa malo zaoberať týmito otázkami: základy novej Islandskej ústavy a jej elementárnych princípov; fungovanie a rozsah exekutívnej a legislatívne moci; úloha a pozícia prezidenta republiky; nezávislosť súdnictva a jej dohľad nad ostatnými držiteľmi moci; otázka volieb a volebných okresov; občianska participácia v demokratickom procese, zahrňujúca organizovanie referenda, ako i referenda potrebného pre schválenie akéhokoľvek návrhu zákona týkajúceho sa zmien v ústave; prenos suverénnych právomocí na medzinárodné organizácie a výkon zahraničných vecí; otázky týkajúce sa  životného prostredia, zahrňujúce štátne vlastníctvo a využívanie prírodných zdrojov (Bani, 2012).

Ako aj z vyššie uvedeného vyplýva, priama demokracia mala hrať určujúcu úlohu nielen v ústave, ale i pri jej pripravovaní. V novembri 2010 bol zvolané občianske zhromaždenie,  nazývaný aj Národné zhromaždenie (z angl. National Assembly), ktoré pozostávala z 1000 ľudí, ktorí boli vybraní náhodne. Tí načrtli isté základné princípy a odporúčania, ktoré boli následne poslané do Ústavodarného zhromaždenia, ktorej členovia boli zvolení v novembri 2010. Za pomerne nízkej účasti len 37% obyvateľstva, bolo vybraných 25 ľudí do Ústavodarného zhromaždenia (z angl. The Constitutional Assembly), ktorí boli vybraní spomedzi 522 uchádzačov z rôznych oblastí spoločnosti.

Žiadny z členov Ústavodarného zhromaždenia nemohol byť členom vlády alebo parlamentu. To vyvolalo nespokojnosť zo strany opozičných politikov. Občianska rada určila ako hlavné priority rady zrušenie výsad, napríklad výsady tých, ktorí profitujú z nerovného prístupu k spoločnému vlastníctvu prírodných zdrojov krajiny, ako aj z nerovných hlasovacích práv. Fakt, že o týchto otázkach budú rozhodovať ľudia, ktorí nie sú členmi politických strán a tie tak nebudú môcť ovplyvniť ich rozhodnutia, vyvolala nevôľu zo strany politikov (Gylfason, 2013).

Traja jednotlivci s dokázateľným napojením na Stranu nezávislosti podali sťažnosť na technickú stránku konštituovania Ústavodarného zhromaždenia. Nikdy sa nedokázalo, že by tieto chyby viedli ku skutočným problémom. Aj kvôli týmto chybám boli napokon voľby anulované Najvyšším súdom[5] a 25 členov do Ústavodarnej rady (z angl. Constitutional Council) bolo menovaných parlamentom. Nehovorilo sa viac o zhromaždení, ale o rade (McCarthy, 2014).

Ústava mala byť vytvorená tzv. crowdsourcing technikou skrz sociálne siete[6]. Boli vytvorené profily na najznámejších sociálnych sieťach. Prostredníctvom nich mali občania možnosť vidieť ako sa nová ústava vytvára a mohli sledovať zasadnutie rady online. Zároveň mali možnosť posielať svoje komentáre a návrhy. Ako povedal jeden z jej členov, Thorvaldur Gylfason, nová ústava mala zabrániť opakovaniu sa finančnej krízy (Bukovský, 2012).

Ústavodarná rada rozhodovala o jednotlivých otázkach prostredníctvom konsenzu, čo so sebou prinášalo množstvo problémov. Rada nebola vždy jednotná. Týkalo so to najmä otázky cirkvi. Väčšina členov bola proti tomu, aby sa otázka cirkvi upravovala v ústave, ale boli tam i dvaja duchovní, preto sa členovia nakoniec dohodli na tom, že o tejto otázke sa rozhodne v referende (Open Democracy, 2013).

Je dôležité podotknúť, že sa jedná len o návrhy, ktoré majú byť prerokované a schválené parlamentom. Zmeny musia byť následne na to potvrdené referendom. V júli 2011, po štyroch mesiacoch práce, Ústavodarná rada odovzdala návrh novej ústavy na schválenie parlamentu (Constitutional Bill, 2011). Na vypracovanie návrhu mala len štyri mesiace. Počas tohto obdobia bolo podaných viac ako 3000 návrhov od občanov na facebookovskú stránku Ústavodarnej rady a mnohé z nich boli zahrnuté do návrhu novej ústavy (Berg, 2012).

Podľa článku 79 pôvodnej ústavy musia byť návrhy na zmenu Ústavy schválené dvakrát, najprv parlamentom, ktorý sa po schválení rozpustí a uskutočnia sa parlamentné voľby. Druhýkrát musí byť daný návrh schválený novým parlamentom. Zároveň je plánované referendum. Inak povedané, návrh novej ústavy musí byť schválený až trikrát.

Napriek tomu, že daná ústava bola posunutá parlamentu, ten v tejto veci neurobil nič viac ako rok. Politici nesúhlasili najmä s článkom, ktorý stanovuje, že na vyhlásenie národného referenda je potrebný súhlas len 10% populácie. Veľké rybárske korporácie zase nesúhlasili s tým, že by prírodné zdroje krajiny mali patriť obyvateľom a nie veľkým podnikom (Open Democracy, 2013).

V máji 2012 sa parlament rozhodol, že uskutoční poradné referendum. V októbri 2012 sa uskutočnilo nezáväzné referendum, na ktorom sa zúčastnilo 48, 9% obyvateľov.[7] V referende mali občania odpovedať na šesť otázok, ktoré boli považované za kľúčové na vyriešenie problémov, ktoré zostali. Jednalo sa o tieto otázky[8]:

• Želáte si, aby nová ústava bola založená na odporúčaniach Ústavodarnej rady? (67% povedalo „áno“)
• Ste za to, aby bolo v ústave ustanovenie, že prírodné zdroje nie sú vlastnené súkromníkmi, ale aby boli národným majetkom? (83%)
• Súhlasíte s tým, aby bolo v ústave ustanovenie o zriadení štátnej cirkvi? (57%)
• Súhlasíte s tým, aby bolo v novej ústave ustanovenie, ktorým sa povoľuje voľba konkrétnych osôb do Althingi? (78%)
• Súhlasíte s tým, aby bolo v ústave ustanovenie, že všetky hlasy majú mať rovnakú váhu bez ohľadu na volebný obvod (princíp „jedna osoba, jeden hlas“)? (67%)
• Súhlasíte s tým, aby bolo v ústave ustanovenie, že istá časť elektorátu môže vyvolať hlasovanie o vybranej otázke? (73%) (Open Democracy, 2013) Občania vo všetkých otázkach hlasovali za. Celkovo 67% občanov sa vyslovilo za to, aby bola ústava prijatá v takej podobe ako bolo navrhnutá Ústavodarným zhromaždením. Výsledok referenda ale nebol pre parlament záväzný. Dva dni po referende Ústavodarný a Regulačný výbor (z angl. The Constitutional and Regulatory Committee) menoval komisiu troch právnikov, ktorí mali upraviť prípadné právne nedostatky v návrhu ústavy. Malo sa jednať len o formálne štylistické úpravy, nie o obsahové zmeny. Výbor pripravil niekoľko stranovú správu, ktorá obsahovala i obmedzenia týkajúce sa transparentnosti a slobody prejavu. Správa bola opäť prerokovaná v parlamentnom výbore, kde sa diskutovalo o zmenách. Kritici novej ústavy tvrdia, že je ešte veľa vecí, ktoré musia byť v ústave skontrolované a bolo by vraj nezodpovedné prijať novú ústavu bez toho, aby sa k nej vyjadrila Benátska komisia[9]. Tá vypracovala správu v rekordnom čase, pričom niektoré z nich sa parlamentný výbor rozhodol začleniť do návrhu. Návrh zákona bol teda pripravený na hlasovanie. Pôvodne sa 32 členov zo 63 verejne alebo písomne vyjadrilo, že podporujú daný návrh a chcú, aby bol prijatý ešte pred tým, než sa parlament rozpustí pred parlamentnými voľbami v apríli 2013. Opozičné strany sa opäť uchýlili k filibusteringu.[10] Parlamentná väčšina spolu s opozičnou stranou Pokrok mala páky na to, aby zabránili zdržiavaniu času, ale neurobili tak. Otázne je prečo? Ukázalo sa, že podpora parlamentu pre daný návrh je pomerne slabá.

V apríli 2013 tesne pred parlamentnými voľbami bola Birgitta Jónsdóttir, poslankyňa parlamentu za stranu Hnutie, zavolaná na stretnutie predsedov všetkých politických strán zastúpených v parlamente, kde bola informovaná, že prijatie ústavy bude odložené a bol podaný návrh na zmeny v ústave, ktoré by prijímanie zmien počas ďalšieho volebného obdobia spravili jednoduchším. Podľa návrhu musí byť ústava prijatá najprv parlamentom, ktorý sa následne po schválení rozpustí a uskutočnia sa parlamentné voľby. Druhýkrát musí byť daný návrh schválený novým parlamentom. Potrebná je dvojtretinová väčšina. Zároveň je plánované referendum. Kľúčovým návrhom bola myšlienka, že 40% voličov musí povedať na danú otázku v referende áno. Táto zmena by spôsobila to, že zostať doma sa rovná odpovedi „nie“. Tým nedáva účasti vôbec žiadny význam a zároveň eliminuje tajnosť hlasovania. Aj napriek nesúhlasu verejnosti s týmto plánom, prešiel návrh bez väčších problémov.

S cieľom zaistiť, aby sa o návrhu o novej ústave hlasovalo ešte tesne pred rozpustením parlamentu, predstavila Margrét Tryggvadóttir návrh zákona o novej ústave predložený parlamentným výborom (ktorej ona bola členom) ako dodatok k inému „last-minute“ zákonu. Predseda parlamentu však dal o ňom hlasovať bez predchádzajúceho predloženia pozmeňovacieho návrhu, a tým tak zabránil tomu, aby sa o danom návrhu ústavy hlasovalo. Toto konanie bolo v rozpore s parlamentnými postupmi. K týmto udalostiam došlo o druhej ráno počas posledného zasadnutia parlamentu pred parlamentnými voľbami. Vláda obvinila opozíciu z debaklu a odstupujúca premiérka označila tento deň za najsmutnejší deň počas jej 35 rokov v parlamente (Gylfason, 2013).

Podľa Gudrún Pétursdóttir, predsedkyne výboru,  ktorý pomáhal Ústavodarnej rade pripraviť návrh ústavy, konzervatívna opozícia tvorená Stranou nezávislosti a stranou Pokrok, nikdy otvorene nepodporovala prácu Ústavodarnej rady. „Motivácia schváliť daný návrh nebola dostačujúca. Väčšina bola slabá a vydaná napospas vôli vplyvnej menšiny, ktorá bola proti nej“ (Dessi, 2013). Podľa jej názoru bola myšlienka novej ústavy až príliš revolučná.

Ako sme už vyššie spomínali, hlavnou stranou, ktorá bola proti prijatiu novej ústavy, bola Strana nezávislosti. Strana Pokroku, ktorá spočiatku silne podporovala prijatie novej ústavy, sa napokon postavila proti reforme. Hoci vtedajšia vládna koalícia tvorená Sociálnodemokratickou alianciou a Stranou zelených formálne podporovala prácu Rady, zlyhala v tom, že jednohlasne nepodporila návrh ústavy. Aj v rámci vtedajšej vládnej koalície sa objavili ľudia, ktorí nesúhlasili so zmenami v rámci ústavy. Medzi hlavných oponentov voči novej ústave patrili politickí spojenci špeciálnych záujmových skupín, akou sú napríklad majitelia rybárskych plavidiel. Zároveň politici, ktorí nemali veľké šance byť znovuzvolení, keby prešlo v ústave, že by mali byť volení podľa princípu „jedna osoba, jeden hlas“ (Gylfason, 2013). Hlavnými oponentmi boli teda tí, ktorých by sa zmeny v ústave dotýkali najviac.

Podľa členky parlamentu za stranu Pokrok, Margrét Tryggvadóttir, k pozastaveniu procesu prijímania ústavy došlo preto, lebo návrh ústavy predstavoval zmeny, ako by sa mali politici správať, ale im zjavne vyhovuje to, ako to bolo doteraz. Neschopnosť dohodnúť sa ohľadom jednotlivých ustanovení nie je jediným dôvodom, prečo bol proces prijímania paralyzovaný. „Predstavitelia štátu sa obávajú novej ústavy, nechápu ju“, tvrdí Helgi Hrafn Gunnarsson, člen Pirátskej strany. Právnici ju zase nemajú radi, pretože nie je podobná tomu, na čo sú zvyknutí, a preto nevedia ako bude fungovať. Návrhu ústavy vyčítajú, že mnoho podnetných myšlienok a nápadov v ústave nemá historicky základ v súdnictve krajiny. Ako ďalej Gunnarsson uvádza, hlavným cieľom daného návrhu ústavy je zmeniť od základov to ako vláda pracuje (Desii 2013).

Pred parlamentnými voľbami v apríli 2013 sa hovorilo o tom, že budúcnosť ústavy závisí od výsledkov volieb. Víťazmi volieb sa stali strany, ktoré boli nielen obviňované z vypuknutia finančnej krízy, ale mali zároveň najviac námietok voči práci Ústavodarnej rady.

Podľa M. Tryggvadóttir tieto voľby neznamenajú, že by Islanďania nechceli novú ústavu, ale iba to, že „ľudia stále bojujú s množstvom pôžičiek“ a vidia v programe Strany Pokroku riešenie svojich problémov (Dessi, 2013). Prioritou Islanďanov je v súčasnosti zníženie inflácie. Domnievame sa, že víťazi volieb využili sklamanie občanov z bývalej vlády a reštrikčných opatrení. Celá kampaň sa niesla v duchu populistických sľubov, ktoré sú podľa nášho názoru nesplniteľné.

Záver

Na základe vyššie spomenutého možno konštatovať, že aj napriek spomínaným úspechom sa obraz Islandu silno idealizuje. Informácie o tom, že vinníci zodpovední za bankovú krízu boli zatknutí a poslaní do väzenia, sa nezakladá na pravde. Hoci prebehol proces s vtedajším premiérom Gierem H. Haardem, žiadny trest nedostal a nebol odsúdený.

Aj napriek zlepšeniu hospodárskej situácie nie je v krajine všetko také ružové. Mnohí Islanďania stále majú dve až tri práce, aby sa udržali na úrovni životného štandardu z pred roku 2008. Nezamestnanosť sa znížila na menej ako 5% populácie. Krajina aj napriek tomu disponuje veľmi vysokou životnou úrovňou. Islandu sa za posledných šesť rokov podarilo odvrátiť hroziacu katastrofu. Krajina sa spamätala z finančného kolapsu rýchlejšie než ostatné krajiny. Hoci bol Island často kritizovaný za to, že nechal banky zbankrotovať, krajina sa pozviechala z najhoršieho a dokázala, že existujú aj iné cesty ako sa vysporiadať s krízou. Islandská neortodxná politika „len nech padnú“ (z angl. let it fail) uspela. Ako bolo povedané v časopise Forbes, „nemôžeme sa usilovať o dokonalosť pár rokov po globálnom finančnom kolapse, ale môžeme oceniť národy, ktoré si zachovali bezúhonnosť a poctivosť“ (Greenstein, 2013).

Zároveň sa často hovorí o novej ústave vytvorenej ľuďmi. Je pravda, že vznikol návrh ústavy, na príprave ktorej sa podieľali zástupcovia bežných občanov, avšak stále platí stará ústava, ktorá bola prevzatá od Dánov. Aj napriek obrovskej podpore obyvateľstva sa ju nepodarilo prijať. Hlavný podiel viny majú na tom politici. Hoci rada odovzdala návrh ústavy a občania sa k nej vyjadrili v referende, súčasný islandský parlament v tejto oblasti nepodniká žiadne ďalšie kroky. Vládne strany, ale i ostatné strany zastúpené v parlamente, sa vo voľbách v roku 2013 venovali otázke ústavy len veľmi okrajovo alebo vôbec. Je tak viac než pravdepodobné, že ani jedna z koaličných strán nemá primárny záujem na jej prijatí.

Aká je teda budúcnosť návrhu zákona o novej ústave? Ťažko povedať. V budúcnosti sa budú konať ďalšie parlamentné voľby, výsledkom ktorých môže byť vláda, ktorá bude naklonená otázke zmeny ústavy. Možno sa podarí presadiť aspoň čiastkové zmeny. Avšak už teraz je jasné, že cesta Islandu k novej ústave nebude až taká priama ako sa zdalo.

[1] V slovenských médiách sa objavuje názov Kuchynská „revolúcia“ alebo „Revolúcia“ kuchynského riadu. Názory na to, či prebehla nejaká revolúcia na Islande alebo nie, sa rôznia. Niektorí hovoria, že udalosti na Islande nemožno nazývať revolúciou, iní, že revolúcia v krajine bola, ale nedoviedla ju k novej ústave. Domnievame sa, že v prípade týchto udalostí nemožno hovoriť o revolúcii. Pojem revolúcia evokuje „hlbokú kvalitatívnu zmenu v spoločensko-politických vzťahoch, prechod od starého politického usporiadania k novému, často násilnými prostriedkami“ (Dictionary, 2014). V prípade Islandu sa ale jednalo o relatívne pokojné protesty a ako vyplýva z tejto práce, tieto udalosti v konečnom dôsledku neviedli k hlbokým kvalitatívnym zmenám v spoločensko-politických vzťahoch.

[2] InDefence (celý názov The In Defence of Iceland) je skupina, ktorá bola založená v októbri 2008 niekoľkými Islanďanmi, ktorí boli šokovaní akciami britskej vlády proti Islandu počas finančnej krízy. Prvou akciou tejto skupiny bolo zorganizovanie petície s názvom „Islanďania nie sú teroristi“ na protest proti použitiu protiteroristickej legislatívy zo strany britskej vlády proti Islandu. Hlavným cieľom tejto skupiny je zber informácií, tvorba analýz a prispievanie k celospoločenskej diskusii o dôležitých otázkach s cieľom brániť záujmy islandského národa doma i v zahraničí (InDefence, 2008).

[3] Geir Haarde bol premiérom od 15. júna 2006 do 1. februára 2009. Po voľbách v roku 2007 sa postavil na čelo novej koalície, ale po rozsiahlych protestoch a hospodárskom kolapse v októbri 2008, v januári 2009 odstúpil (Kováč, 2013). [4] Doterajšia islandská ústava je vernou kópiou dánskej s tou výnimkou, že termín „monarcha“ bol nahradený termínom „prezident“ (Constitution of the Republic of Iceland, 1944).

[5] Konkrétne sa jednalo o šiestich sudcov, ktorí vyhlásili tieto voľby za neplatné. Päť z nich bolo menovaných za sebou úradujúcimi ministrami spravodlivosti, ktorí boli zhodou  náhod práve zo Strany nezávislosti. Nikdy pred tým sa nestalo, že by boli národné voľby v plnohodnotnej demokracii anulované z technických dôvodov (Gylfason, 2013).

[6] Crowdsourcing (wisdom of the crowd) je technika resp. centrálne organizovaná činnosť, ktorá vedie k dosiahnutiu presne definovaných cieľov, poprípade k získaniu služieb, nápadov, a to s využitím väčšieho množstva zainteresovaných osôb,   najmä z on-line komunity (Slaný, 2010).

[7] Pôvodne sa referendum malo uskutočniť už v júni 2012, teda v rovnakom čase ako parlamentné voľby s cieľom zabezpečiť vysokú volebnú účasť, ale opozičné strany, Strana nezávislosti a Strana pokroku, sa snažili tomu zabrániť, a preto podali niekoľko sťažností.  Tvrdili, že  nemali dostatok priestoru na to, aby zvážili daný návrh zákona, čo bolo spôsobené práve tým, že celý proces sa predlžoval práve kvôli ich neochote prijať a dodržiavať ústavodarný proces  (Gylfason, 2013).

[8] V zátvorke uvádzame aj počet ľudí, ktorí v referende na danú otázku odpovedali „áno“

[9] Benátska komisia je poradný orgán Rady Európy, ktorý sa zaoberá právnymi zárukami demokracie

[10] Filibustering, fillibuster je forma obštrukcie, ktorá bola pôvodne využívaná v Senáte USA s cieľom predĺžiť debatu o určitom zákone s cieľom spomaliť proces alebo ho úplne zmariť. Môže sa jednať o veľmi dlhú reč v zákonodarnom  zbore, poprípade o predkladanie nepodstatných otázok,   kedy sa menšina snaží zdržovať nejaké rozhodnutie väčšiny a donútiť ju tak k novému jednaniu alebo kompromisu (Houghton Mifflin Company, 2005).

viac: https://www.e-polis.cz/clanek/demokratizacny-proces-islandu-v-kontexte-financnej-krizy.html