Zjednotenie cez rozdelenie

Proti národnej mánii, za Európu kantónov – návrh z roku 1941

Článok vyšiel v ZEIT ONLINE, 18. októbra 1991 07:00 hod

Od Leopolda Kohra

 Väčšina z nás verí, že bieda, ktorá ovládla svet, spočíva v tom, že ľudstvo je roztrieštená až do príliš veľa krajín. To je dôvod, prečo väčšina z nás je presvedčená, že najjednoduchší spôsob, ako napraviť toto zlo je jednoducho zrušiť veľký počet štátov prostredníctvom procesu postupného zjednocovania, počnúc spájaním demokracií, potom kontinentov a nakoniec celého sveta. Bežne uvádzané príklady vedúce k vzniku takýchto zväzkov sú Spojené štáty a Švajčiarsko.

Čo sa týka Spojených štátov, nie sú žiadnym modelom, ktorý môže byť použitý pre Európu, pretože nepredstavujú úniu rozličných jednotiek. Neexistuje žiadny skutočný rozdiel medzi obyvateľstvom, jazykmi, rasami a zvykmi, ktoré existujú v rôznych iných krajinách. Je tam len jeden ľud, americký, ktorý žije v Spojených štátoch, ktorý predstavuje jedine vo svojom názve množné číslo. USA nie sú žiadnou krajinou, je to krajina. Jediné ponaučenie, ktoré z toho vyplýva: napriek vonkajšej jednote, bolo by užitočné a praktické rozdeliť krajinu na 48 štátov a celý subkontinent nechať spravovať delegátmi vo Washingtone. To znamená; že členenia boli umelo vytvorené, pretože sa ukázalo, že je jednoduchšie vytvoriť takto Úniu než cez centralistické zjednocovanie.

Lepší príklad uskutočnenia sna o zjednotení  o akom snívajú európsky unionisti, kde nie je ani spoločný jazyk, ani spoločná národná alebo historická kultúra, môžeme nájsť vo Švajčiarsku. Tam na malom území v strede Álp žijú traja národnostne úhlavní nepriatelia – Taliani, Nemci a Francúzi – v priateľskom zväzku so spoločným presadzovaním mieru, slobody a blahobytu. Pre mnoho nadšencov Európy je Švajčiarsko najpresvedčivejším vzorom pre spolužitie rôznych národov. Confoederatio Helvetia a nie USA  je svätá pôda pre ich ciele.

V skutočnosti je aj Švajčiarsko trochu radikálne odlišné od toho, čo zdanlivo predstavuje. Pri pohľade na dobu pred proporciami (ak si odmyslíme malý štvrtý národ Rétorománov v kantone Graubünden), pozostávajú tri hlavné národnostné skupiny vo Švajčiarsku asi zo sedemdesiat percent nemecky až dvadsať percent francúzsky a desať percent taliansky hovoriacich Švajčiarov. V prípade týchto troch národnostných skupín, ak by tvorili základ únie, viedlo by to tiež neúprosne vo Švajčiarsku k nadvláde veľkého nemeckého bloku nad ostatnými národnosťami a de facto by degradovalo menšiny, pretože oni tvoria len tridsať percent z celkového počtu obyvateľov. Takýto vývoj skutočne podporuje jasne demokratické princípy. Výsledkom by bolo: že jeden z dôvodov pre francúzsky a taliansky hovoriace národnostne skupiny by odpadol, aby zostali naďalej súčasťou prevažne nemeckého podniku.

Nič by im už nebránilo k pripojeniu sa ku svojím jazykovým príbuzným na druhej strane hraníc, ktoré vytvorili mocné národy Talianska a Francúzska. Aj pre nemecky hovoriacu väčšinu by to nedávalo zmysel naďalej žiť mimo hraníc ich veľkých susedov.

V skutočnosti založenie existencie Švajčiarska a úspešné spolužitie rôznych národnostných skupín nie je založené na spojení svojich troch alebo štyroch národností, ale na zväzku jej 25 „štátov“ (kantónov a polkantónov), čo prakticky predstavuje ďalšie rozdelenie v rámci jednotlivých regionálnych celkov – a to znamená presný opak zlúčenia svojich národnostných skupín. To vytvára nevyhnutnú podmienku pre akýkoľvek demokratický zväzok štátov: jednotlivé spoločenstvá sa musia nachádzať k počtu svojho obyvateľstva v rovnováhe.

Veľkosť švajčiarskej myšlienky štátu preto leží v malosti buniek. Na ich suverénnej nezávislosti spočíva záruka ich existencie. Švajčiar zo Ženevy nestojí voči Švajčiarovi z Zürichu ako francúzsky Švajčiar voči nemeckému Švajčiarovi, ale ako Švajčiar z republiky Ženeva voči Švajčiarovi z republiky Zürich. Občan z nemecky hovoriaceho Uri je pre občana z nemecky hovoriaceho Unterwaidenu rovnako “cudzincom“, ako občan z taliansky hovoriaceho Tessinu. Medzi kantonom St.Gallen a švajčiarskym zväzom štátov neexistuje žiadna medziorganizácia vo forme nemecky hovoriaceho štátneho polozväzku. Bernu odovzdaná štátna moc pochádza od malých kantonálnych republík, nie od národnosti, pretože Švajčiarsko je zväz štátov a nie národov.

Je dôležité mať v tom jasno, že obyvateľstvo Švajčiarska pozostáva (zaokrúhlené) zo 700 000 obyvateľov Bernu, 650 000 Zürichu, 160 000 Ženevy, a nie z 2 500 000 Nemcov, 1 000 000 Francúzov a 500 000 Talianov. Pomerne veľký počet takmer zvrchovaných kantónov a polkantónov, spolu s malosťou jednotlivého kantonálneho obyvateľstva, bráni vzniku akýchkoľvek imperialistickej ambícií nadvlády zo strany nejakého kantónu, lebo by bola prevýšená už len vzhľadom k početnosti malej koalície iných kantónov.

Ak by sa vôbec niekedy mali reorganizovať v priebehu súčasných zjednodušení a racionalizačných trendov 25 kantónov so všetkými svojimi hlavnými mestami, parlamentmi, vládami a osobitosťami jednoty jazyka a pôvodu, nabralo by to formu troch provincií: nie Švajčiarska – ale Nemecka, Francúzska a Talianska.

Politici, ktorí podporujú európske zjednotenie a to Európu národov, pri všetkom nadšení v skutočnosti nikdy nepochopili pravý princíp švajčiarskej kantonálnej „samostatnosti malých štátov“.  Ešte i dnes sú myšlienkou národnosti tak ovplyvnení, že pojem štát, ktorý je oveľa ohýbateľnejší ako národ, architektmi súčasnej babylonskej veže jednoty takmer vždy nechajú bokom. Pri snahách spoločnosti vidíme stále väčšie a ešte väčšie vznikajúce jednotky, zatiaľ čo menšie spoločenstvá sú reprezentované ako zdroj sváru, podvodu, vojny a so všetkými ostatnými neduhmi, ktoré na začiatku všetkých čias unikli z Pandorinej skrinky. Už od detstva nám velebia veľkosť, masívnosť, univerzálnosť, kolosálnosť. Naproti tomu nám zamlčujú, že spoločensky skutočná veľkosť, dokonalosť, univerzálnosť –  leží v malom, v jedincovi ako v protoplazme (hmoty živej bunky) celého sociálneho života.

Oslavujeme zjednotenia Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie a Talianska v domnienke, že sú prvým krokom smerom k zjednoteniu celého ľudstva. Ale všetko, čo produkujú, boli – imperiálne mocnosti, ktoré si nepretržite skákali do vlasov.

Ak má byť švajčiarsky model vzorom pre Európu, a často sa o tom hovorí, potom sa musí napodobňovať aj švajčiarska metóda, a nielen vonkajší rámec v jej celkovej multinárodnej štruktúre. A tá leží v rozdelení troch rôznych veľkých blokov do toľko menších časti na koľko je to potrebné,  aby bola znemožnená  akákoľvek číselná prevaha jedného bloku.

Čo sa týka Európy,  to znamená, že by sa malo dosiahnuť 40 alebo 50 rovnako veľkých štátov namiesto štyroch či piatich nerovnomerne veľkých. V opačnom prípade, bude mať tiež federálne zjednotená Európa vždy 80 miliónov Nemcov, 45 miliónov Francúzov, 50 miliónov Talianov atď., čo by v konečnom dôsledku viedlo ku nadvláde Nemecka ako Bismarckove federálne  zjednotenie Nemeckej ríše, v ktorej bolo spojených  24 stredných a malých štátov so 40-miliónmi obyvateľov veľmoci Pruského kráľovstva – a tak sa ocitli pod nadvládou Pruska.

Môj návrh teda je, najprv rozdeliť Nemecko po vojne do radu štátov – po siedmich až desiatich miliónoch obyvateľov. To by bolo jednoduché dosiahnuť, pretože bývalé nemecké štáty (alebo aspoň veľká časť z nich), môže byť rekonštruovaná v rámci svojich starých hraníc. Dokonca aj Prusko by pripustilo rozdelenie do svojich historických a prirodzených krajín.

Rozdrobenie samotného Nemecka by nemalo v dlhodobom horizonte žiadny vplyv. S prirodzenou tendenciou všetkých organických bunkových štruktúr by bývalé rozdelenie Nemecka viedlo k opätovnému zjednoteniu, pokiaľ by zároveň nedošlo ku kantonizácii (pozn. preklad. k tvorbe štátov do veľkosti krajov) celej Európy. Historická mapa Európy by tiež veľmi uľahčila delenie všetkých ostatných veľmoci. My budeme opäť Benátky, Lombardia, Burgundsko, Savojsko, Estónsko, Bielorusko, Normandia a tak ďalej. Ale rovnako ako v prípade Nemecka, by aj v ostatných krajinách nové (alebo staré) kantóny a regióny zrástli dohromady opäť späť do národných štátov, pokiaľ sa nezoradia nanovo v obmedzených „miestnych kombináciách“ – zjednotia sa skôr so svojimi bezprostredne geograficky kmeňovo príbuznými. To by znemožnilo vytvorenie vzniku rozsiahlych národnostných a rasových štátov.

 

 

 

Skutočný švajčiarsky model národného delenia – namiesto zjednotenia – by sa musel opakovať v rôznych európskych regiónoch, ako tomu bolo v tom čase už v Rakúsko-Uhorsku. Výsledkom by bolo zhrnutie menších európskych štátov do siete malých, Švajčiarsku podobných zväzkov štátov (konfederácie), nie medzi pokrvnými príbuznými, ale s pohraničnými susedmi, ako napr. Pomoransko-Západne Poľsko, Východné Prusko-Pobaltie, Korutánsko-Benátsko-Slovinsko, Rakúsko-Maďarsko-Česko-Slovensko, Baden-Burgundsko, Lombardia-Savojsko.

Týmto spôsobom by veľké mocnosti (otcovia každej modernej vojny by konečne zmizli, pretože len oni majú dostatočnú silu v svaloch, aby dali vojnám  schopnosť moderného totálneho ničenia). Ale len vtedy, ak sa celý európsky kontinent rozdelí do svojich pôvodných častí, je možné čestne zrušiť Nemecko či akúkoľvek inú veľmoci bez toho, aby sa zaťažovala nenávisťou nového Versailles. Potom, čo Európa bude premenená do systému malých buniek, popritom sa zaradí aj švajčiarsky model do Pan-Európskej únie. Ich základný úspech neleží na spolupráci mocných národov, ale výlučne v malosti všetkých svojich štátov.

To všetko je nakoniec prínosom pre obranu často vysmievanej myšlienky, že úspech a slávu zvrchovanosti vidieť nie v najväčších, ale v najmenších štátnych útvaroch – v Nemecku tomu hovoria malé štátikarstvo. Politickí teoretici našej doby, ktorí majú v očiach len veľkosť a nadchýnajú sa pomnožným podstatným menom „ľudstvo“ (nikto nevie, čo to je vlastne je a prečo by sa malo pre neho obetovať život), udržujú jednoduchú myšlienku, že vytvoriť viac namiesto menej štátov je krok do stredoveku. Oni všetci sú pre zjednotenie a velikášstvo, hoci zjednotenie za určitými hranicami nereprezentuje nič iné ako zavedenie totality, a to aj v prípade, že v nej vidíme zárukou mieru. Čo v skutočnosti predstavuje, je prenos do medzinárodnej arény nedemokratického systému jednej strany – čo tiež určite zaručuje mier. Ale aký!

Napriek posmechu našich teoretikov by som chcel poukázať na niektoré z výhod tohto „stredovekého“ nápadu. Fanatik zjednotenia bude hovoriť, že v čase, kedy boli ešte stovky štátov, bola doba temna a že vojny boli vedené takmer bez prerušenia. Správne. Ale čo to boli za vojny? Vojvoda z Tirolska vypovedal vojnu markgrófovi Bavorska za ukradnuté kone. Vojna trvala dva týždne. Bol jeden mŕtvy a šesť zranených. Obec bola dobytá a všetky zásoby vína vypité, ktoré boli nájdené v pivnici krčmy. Nakoniec uzavreli mier a zaplatili pár dolárov ako náhradu škody. Susedné krajiny, ako je Lichtenštajnské kniežatstvo alebo arcibiskupstvo v Salzburgu sa ani nedozvedeli, že sa viedla nejaká vojna. Vojny existovali samozrejme v každom kúte Európy takmer každý deň. Ale neboli reťazovou reakciou a jej účinky boli menšie. V súčasnej dobe existuje pomerne málo vojen a dôvod prečo prepuknú nie je o nič serióznejší ako krádež koňa. Ale následky sú katastrofálne.

Z ekonomického hľadiska výhody spolužitia mnohých malých štátov boli výrazné, hoci moderní usmerňovači, fuzionisti a národní ekonómovia s tým nesúhlasia, pretože si zvykli hľadieť na svet z pohľadu postoja na hlave. Namiesto jednej vlády je dvadsať, namiesto dvesto poslancov je ich dve tisíc, a namiesto ambícií niekoľkých môžu sa uspokojiť ambície mnohých. Bolo málo nezamestnaných, pretože bolo veľa podobných podnikov, profesií, ktoré si menej konkurovali, pretože sa nachádzali vo viacerých štátoch kde sa mohli uplatniť. Myšlienka socializmu (ďalší totalitný pojem) bola zbytočná, pretože na ekonomiku malej krajiny bolo možné pozerať z každej kostolnej veže, bez potreby interpretácie Karla Marxa alebo Hjalmara Schachta (bez ohľadu na to, akí boli skvelí).

Mnoho hlavných miest sa prekonávalo v podporovaní umenia a umeleckých remesiel, zakladaním univerzít, výstavbou dómov a neskôr divadiel a múzeí, a tak pripravili tiež podmienky pre básnikov, mysliteľov, maliarov, skladateľov a architektov.

A napriek tomu daňové zaťaženie občanov nebolo väčšie ako dnes, v čase racionalizácie. V súčasnej dobe sa z „hospodárskych“ dôvodov tak veľmi šetrí na firmách a ľuďoch, že tým vznikol predtým neznámy fenomén masovej nezamestnanosti. Zrušili sme plytvanie na kráľov a ich dvorov a tým získali prostriedky do svojich rúk, aby sa mohol financovať prepych diktátorov a ich miliónové armády. Smiali sme sa z rôznorodosti malých štátov. Teraz nás tyranizuje niekoľko veľmocí, ktoré z nich ako nástupcovia vznikli.

Nie je len história, ale aj naša vlastná skúsenosť, ktorá nás naučila, že demokracii v Európe či inde vo svete sa môže dariť len v malých štátoch. Iba tam si môže jednotlivec presadiť svoje miesto a dôstojnosť. Ak by sa demokracia brala za zmysluplnú inštitúciu, musíme tiež opäť vytvoriť podmienky pre svoj rozvoj: prehľadný malý štát – a slávu zvrchovanosti priznajme aj tomu najmenšiemu štátnemu životaschopnému spoločenstvu. Potom bude ľahké priviesť tieto malé štáty pod záštitu federálneho štátu alebo konfederácie. Tak by tiež boli uspokojení tí, ktorí snívajú o veľkom zbrataní všetkých ľudí.

Takáto Európa by bola vzrušujúci výtvor, mozaika s fascinujúcimi variáciami detailov, s mnohými rozličnými zvláštnosťami – a napriek tomu zaplavená harmóniou organického a živého celku.

Myšlienka, ktorá sa orientuje len na samotného človeka ako na živú, duchovnú osobnosť je samozrejme smiešna. Plány na zjednotenie sveta sú naproti tomu smrteľne vážne predsavzatia prispôsobené na človeka, ktorého si predstavujú len ako kolektívnu bytosť. Tieto veľké plány mi pripomínajú profesora štatistiky, ktorý navrhuje diablovi, ako má organizovať peklo. Na to odpovedá Satan so smiechom vyvolávajúcim zemetrasenie: „Organizovať peklo? Môj drahý profesor:

„Organizácia je peklo! „