Ako by sa za 33 rokov zmenili občania, politici a celé Slovensko, keby občania mohli nielen voliť svojich zástupcov, ale aj meniť ich rozhodnutia.

Základom všetkých slobôd je sloboda rozhodovať sa

Základom všetkých slobôd je sloboda rozhodovať sa v každom životnom kroku medzi správnym a nesprávnym, medzi dobrom a zlom, aby človek konal sám za seba a nekonali za neho iní.

Keď sa táto sloboda prenesie aj do správy vecí verejných a inštitucionalizuje sa – teda zakotví do spoločenských pravidiel –, nazýva sa DEMOKRACIA.

Demokracia preto nie je iba sloboda vybrať si, kto bude rozhodovať za nás.

Je to aj sloboda občanov rozhodovať o spoločných veciach sami, keď to považujú za potrebné.

Predstavme si Slovensko od roku 1993

Predstavme si, že od vzniku samostatnej Slovenskej republiky mohli občania:

predkladať vlastné návrhy,
zastaviť rozhodnutie svojich zástupcov,
vyvolať referendum primeraným počtom podpisov,
hlasovať bez 50-percentného kvóra účasti,
rozhodovať na úrovni obec → kraj → štát.

Parlament, vláda, samosprávy ani úrady by nezanikli.

Naďalej by zabezpečovali každodennú správu vecí verejných.

Rozdiel by bol jediný:

Ich rozhodnutie by nemuselo byť posledným slovom.

Ak by občania nesúhlasili, mali by možnosť zasiahnuť.

Ak by mali vlastný návrh, mohli by ho dostať až k záväznému rozhodnutiu.

Za 33 rokov by nešlo o desať referend

Slovensko má takmer 3 000 obcí.

Predstavme si, že by ich obyvatelia počas troch desaťročí mohli reálne rozhodovať o významných investíciách, obecnom majetku, územnom plánovaní, doprave, školách, životnom prostredí či ďalších miestnych otázkach.

K tomu by pribudli rozhodnutia v samosprávnych krajoch.

A celoštátne hlasovania o zákonoch, ústavných zmenách a občianskych iniciatívach.

Za 33 rokov by Slovensko nezažilo desať referend, ale tisíce občianskych rozhodnutí.

Väčšina z nich by sa odohrávala tam, kde ľudia žijú – v obciach.

Demokracia by nebola udalosťou raz za štyri roky.

Bola by skúsenosťou celého života.

Vyrástol by iný občan

Občan by sa neučil iba vyberať politikov.

Učil by sa rozhodovať.

Niekedy by vyhral.

Niekedy prehral.

A musel by niesť následky spoločného rozhodnutia.

Ak neplavca nepustíme do bazéna, nikdy sa nenaučí plávať.

Rovnako nemôžeme od občana očakávať, že sa naučí zodpovedne rozhodovať, ak mu rozhodovať takmer nikdy nedovolíme.

Občianska zrelosť nie je podmienkou demokracie. Vzniká jej používaním.

Po 33 rokoch by vyrástli generácie ľudí, pre ktorých by bolo úplne prirodzené povedať:

„O tomto rozhodli naši zástupcovia.“

ale rovnako prirodzene aj:

„S týmto nesúhlasíme. Nech rozhodnú občania.“

Vyrástol by aj iný politik

Politik by už nemohol rozmýšľať iba:

„Máme na to hlasy v parlamente?“

Musel by si položiť aj druhú otázku:

„Obstojí toto rozhodnutie aj pred občanmi?“

Nemusel by byť lepším človekom.

Pravidlá by ho nútili správať sa inak.

Viac vysvetľovať.

Viac rokovať.

Hľadať širšie prijateľné riešenia.

Pretože by vedel, že parlamentné hlasovanie nemusí byť posledným slovom.

Nestačí mať slušných politikov. Treba mať pravidlá, ktoré chránia slobodu občana aj pred slušným politikom.

Predstavme si dokonca toho najslušnejšieho, najčestnejšieho a najvzdelanejšieho politika.

Ak však systém umožňuje, aby rozhodoval za občanov bez ich účinnej možnosti jeho rozhodnutie zmeniť, ich sloboda stále závisí od jeho dobroty.

A to ešte nie je plná demokracia.

Od názoru k rozhodnutiu

Dnes môže občan o probléme hovoriť.

Môže písať.

Diskutovať doma, v práci alebo na sociálnych sieťach.

Môže založiť občiansku iniciatívu.

Podpísať petíciu.

Ísť na protest.

Presviedčať politikov.

A potom čaká, či politik ustúpi.

Dnešná cesta často vyzerá:

nespokojnosť → diskusia → petícia → protest → tlak na politikov → politik rozhodne

Vo funkčnej demokracii by mohla pokračovať:

nespokojnosť → diskusia → podpisy → referendum → občania rozhodnú

To je zásadný rozdiel.

Občan nemusí politika prinútiť, aby zmenil názor.

Ak splní pravidlá, môže povedať:

„Nech rozhodnú občania.“

Protest by nebol poslednou stanicou

Protest patrí k slobodnej spoločnosti.

Ale protest je stále predovšetkým výzvou adresovanou niekomu, kto má moc rozhodnúť.

Desaťtisíc ľudí môže kričať:

„Zmeňte zákon!“

Päťdesiattisíc ľudí môže kričať hlasnejšie.

Politik môže ustúpiť.

Ale nemusí.

V systéme s funkčným občianskym vetom by námestie nemuselo byť koncom procesu.

Mohlo by byť jeho začiatkom:

protest → podpisy → referendum → rozhodnutie

Politická energia občanov by nekončila iba pri požiadavke na politikov.

Mala by cestu k vlastnému záväznému rozhodnutiu.

Nemuseli by sme pre jeden zlý zákon meniť celú vládu

Slovenská politika je neustále súbojom o to, kto bude vládnuť.

Ak vláda prijme rozhodnutie, s ktorým nesúhlasíme, prirodzenou odpoveďou býva:

„Musíme ju vymeniť.“

Ale čo ak je problémom iba jedno rozhodnutie?

Prečo kvôli nemu meniť vládu?

Pri funkčnom fakultatívnom referende by občania mohli povedať:

„Nechceme zhodiť vládu. Chceme zmeniť tento zákon.“

Vo funkčnej demokracii nemusíte pre jedno zlé rozhodnutie meniť vládu. Môžete zmeniť rozhodnutie.

Vláda zostane.

Parlament zostane.

Ale v konkrétnej otázke majú posledné slovo občania.

Menej by sme hľadali „menšie zlo“ a silného vodcu

Keď občan nemôže meniť rozhodnutia, začne hľadať človeka, ktorý ich zmení za neho.

Jedného premiéra.

Potom druhého.

Novú stranu.

Nového prezidenta.

A keď sklamú všetci, zostane často veta:

„Treba si vybrať aspoň menšie zlo.“

Alebo:

„Nám už pomôže iba silný človek, ktorý urobí poriadok.“

Čo ak je však samotná otázka zle položená?

Možno občan nepotrebuje iba lepšieho človeka, ktorý bude rozhodovať za neho.

Možno potrebuje aj právo povedať:

„V tejto veci rozhodneme my.“

V zastupiteľskom systéme sa občan stále pýta:

Kto to za nás napraví?

V demokracii môže položiť inú otázku:

Ako o tom rozhodneme?

Demokracia by sa začínala v obci

Najväčšou školou demokracie by nebol parlament.

Bola by ňou obec.

Občan pozná svoju ulicu, dopravu, školu, park, plánovanú výstavbu či spoločný majetok oveľa lepšie než väčšinu celoštátnych zákonov.

Práve tam sa môže naučiť:

rozhodovať,
prehrávať,
prijímať rozhodnutie väčšiny,
niesť následky,
a nabudúce rozhodnúť lepšie.

Preto je dôležitá subsidiarita:

OBEC → KRAJ → ŠTÁT

Čo môže vyriešiť obec, nemá zbytočne riešiť kraj.

Čo môže vyriešiť kraj, nemusí riešiť štát.

Moc sa má budovať zdola – od občana.

Slobodné voľby nestačia

Ústava Slovenskej republiky hovorí, že občania vykonávajú štátnu moc prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

Máme teda dva spôsoby výkonu tej istej moci.

Slobodné voľby zástupcov.

A slobodné priame rozhodovanie občanov.

Lenže nestačí, aby občan mohol slobodne vhodiť hlasovací lístok do urny.

Jeho hlas musí mať aj možnosť premeniť sa na platné rozhodnutie.

Ak približne 70 % zaznamenaných miestnych referend skončilo ako neplatných, na úrovni VÚC nebolo za celé obdobie platné ani jedno referendum a z desiatich celoštátnych referend bolo platné jediné, musíme sa pýtať:

Máme skutočne funkčné právo rozhodovať priamo?

Občan môže hlasovať slobodne.

Ale ak systém jeho hlas spolu s hlasmi ostatných pre nesplnené kvórum zahodí, slobodný hlas sa nepremenil na účinné rozhodnutie.

Slobodné voľby bez slobodného a účinného priameho hlasovania ešte neznamenajú plnú moc občanov.

A čo by sa stalo s našimi 21 mýtmi?

Dnes musíme vysvetľovať:

že občania dokážu rozhodovať,

že referendum nemusí znamenať chaos,

že ľudia si automaticky nezrušia dane,

že vláda nemusí po prehratom referende padnúť,

že referendum nemusí potrebovať 50-percentnú účasť,

že občania sa môžu rozhodovaním naučiť rozhodovať.

Keby však Slováci od roku 1993 absolvovali tisíce funkčných hlasovaní, veľká časť týchto mýtov by možno vôbec nevznikla.

Občan by nemusel veriť článku, že referendum bez kvóra funguje.

Zažil by ho.

Nemusel by čítať, že po prehratom referende vláda nepadá.

Videl by to.

Nemusel by počúvať, že občan sa demokraciu učí rozhodovaním.

Celý život by ju používal.

Najlepším argumentom proti mýtom o demokracii nie je ďalší článok. Je ním fungujúca demokracia.

Dve Slovenská po 33 rokoch

Predstavme si teda dve krajiny.

V prvej občan volí svojich zástupcov.

Potom ich sleduje.

Kritizuje.

Podpisuje petície.

Protestuje.

A čaká na ďalšie voľby.

V druhej robí všetko to isté.

Ale navyše môže:

predložiť vlastný návrh,
zastaviť prijaté rozhodnutie,
vyvolať referendum,
rozhodovať vo svojej obci,
rozhodovať vo svojom kraji,
rozhodovať o celoštátnych otázkach.

Obe krajiny majú parlament.

Obe vládu.

Obe politické strany.

Obe slobodné voľby.

Ale iba v jednej zostáva občan nositeľom moci aj medzi voľbami.

Po 33 rokoch by druhé Slovensko malo za sebou tisíce občianskych rozhodnutí.

Preto si položme dve jednoduché otázky:

Bol by slovenský občan po tisícoch takýchto rozhodnutí rovnaký ako dnes?

A dovolil by si slovenský politik rozhodovať rovnakým spôsobom ako dnes?

Demokracia nie je nádej na dobrého vládcu

Slobodná spoločnosť nemôže byť založená na nádeji, že moc dostanú do rúk dobrí ľudia.

Musí byť založená na pravidlách, ktoré chránia slobodu občana bez ohľadu na to, kto práve vládne.

Pretože dobrý politik môže odísť.

Zlý môže prísť.

Ale pravidlá zostávajú.

Zvolení zástupcovia spravujú. Občania si ponechávajú posledné slovo.

A práve tu sa vraciame na začiatok.